Tento článok je z knihy Zdenka Spiesa – Stafordšírsky bulteriér – jak na to, vydanej v roku 2005 nakladateľstvom Jan Vašut s.r.o, a s jeho súhlasom preložený z češtiny, do slovenského jazyka , a uverejnený na tejto stránke . Ak máte záujem o túto knihu, kliknite na  obrázok knižky, a možete si ju objednať (platí pre Českú aj Slovenskú republiku).


 

História plemena


Štandard plemena Staffordshire Bull Terrier (SBT) bol prvý krát oficiálne zverejnený vo Veľkej Británii v roku 1935.Stalo sa tak 26.apríla 1935 na stránkach časopisu Dog World , autorom bol Joe Dunn. V ten deň uverejnil súhrn plemenných znakov staforda. O niečo neskôr, 25.mája 1935, bol založený Klub stafordšírskeho bulteriéra a plemeno bolo uznané Kennel Clubom, teda najvyšším britským kynologickým orgánom.

Týmto formálnym aktom predchádzala dlhá a pestrá história. Vysledovať tak dlhú históriu však nie je ľahké.Začala v dobách, keď si ľudia neviedli príliš často písomné záznamy a svojich psoch. No nejaké záznamy sa uchovali a našťastie sa uchovali i umelecké diela, spodobňujúce okrem ľudí aj ich psov. Môžeme sledovať pôvod a vývoj teriérov i buldogov mnoho stoviek rokov späť, ale bude lepšie dostať sa rýchlejšie ku stafíkom.

Začnem teda až v 18. storočí, niekedy okolo roku 1750. V tej dobe boli vo veľkej obľube kohútie zápasy a do módy znovu a znovu prichádzali aj ďalšie zvieracie zápasy, vrátane zápasov psov s inými zvieratami - dosť často s býkmi – a rovnako aj psov medzi sebou.

Nebola to však žiadna novinka, lebo zápasy zvierat všetkých druhov boli obľúbenou zábavou ľudí už od staroveku. Samotné zápasy psov medzi sebou navzájom boli legálne a na vrchole popularity medzi rokmi 1780 a 1835. Nakoľko tieto zápasy neboli „likvidačné“, pretože dobrý pes bol znamenitým prostriedkom obživy majiteľa, aj sázkarov. Ak sa tým niekto cíti byť pohoršený, nech sa zamyslí nad chovaním svojich vlastných predkov a vyvodí z toho dôsledky pre hodnotenie vlastnej povahy. Psi sami si to nevymysleli! Napokon práve od týchto psov sa rovnako vyžadovala absolútna tolerancia k ľuďom a boli dôležitými členmi rodiny.

Nebudem sa zaoberať ostatnými druhmi týchto bojových „športov“, ani vývojom iných plemien, pretože to už by bola úplne iná kniha, a venujem sa pochopiteľne len histórii stafordšírskych bulteriérov.

V dobe, keď už tak obľúbený buldog nevyhovoval pre svoje zameranie s dôrazom iba na silu, pociťoval sa nedostatok obratnosti a rýchlosti psov. Začali sa pokusy o kríženie psov tak, aby výsledkom bol pes odvážny, silný, ale pritom obratný.

Ako obvykle množstvo pokusov viedlo do slepých uličiek, ale veľmi nádejným sa stalo kríženie buldogov s teriérmi. V rôznych oblastiach Británie boli preferované rôzne tipy psov. Zatiaľ čo na severe bol uprednostňovaný ťažší pes, zasa v Midlande vyhovovali skôr menší psi.

Túžba mať „poriadneho“ psa šla naprieč všetkými sociálnymi skupinami. Od bohatej šľachty cez krčmárov, remeselníkov, baníkov až po chovateľov potkanov pre zápasy. Divíte sa, prečo sa zmieňujem o potkanoch? Veľmi stručne a zjednodušene sa dá „bojová“ história stafíkov rozdeliť do troch častí, a to na boj s býkmi, medveďmi či inými zvieratami, na boj psov navzájom, a na „športovú“ likvidáciu potkanov. Takýto boj bol limitovaný časom, či počtom zabitých potkanov.

Kvalitný pes napríklad zlikvidoval v aréne 100 potkanov za 5 a pol minúty. Nie je to práve roztomilá predstava, ale všimnite si, že nikdy žiadny z týchto psov nebol určený proti ľuďom. Poranený psi boli domov odvážaný v detských vozíkoch. To len a len dnešný prapodivný novinári a pár politikov, sa snaží vzbudiť dojem, že títo psi sú nebezpečný pre ľudí, a používajú slovíčko „bojoví“ s neuveriteľnou dávkou ignorancie.

A teraz je čas dostať sa k postave, ktorá bola obecne prijatá ako otec „nového plemena“ psov pre boj. Touto postavou nie je nikto iný, ako všetkými v tej dobe vážený vojvoda Hamilton. Na tróne bol kráľ George III. (1760 – 1820), vojvodov priaznivec. Vojvoda choval vo svojich psincoch radu rôznych druhov psov, mimo iné aj buldogy a teriéry, psy lovecké i psy do arén. Spolu so svojim priateľom, lordom Derby, sa venoval celý život kohútim zápasom, dostihom (hlavne v Prestone a Liverpoole) a koňom, a bol veľkým priateľom psích zápasov. Ich ďalším osobným priateľom bol princ Velšský, neskôr kráľ George IV., veľký milovník zápasov všetkých druhov. Bol to princ, ktorý miloval hry, pitie, zábavu, nespútané a divoké jazdy na koni. Proste to isté čo väčšina vrstovníkov z rovnakej spoločenskej skupiny v tej dobe. A títo páni sa často stretávali na športových podujatiach tej doby a boli aj vášnivými stávkarmi. Zápasy kohútov i psov sa konali často i počas dostihov, ako doprovodný program. Páni určite neboli trochári, výšky ich stávok dosahovali často až dve , či tri tisíc guineí.

Vojvoda Hamilton bol rozhodne vo svojej dobe odborníkom. Koniec koncov, budúci kráľ mal neskôr svojich psov taktiež od vojvodu Hamiltona, čo je okrem iného vidieť aj na obraze maľovanom okolo roku 1790, maliarom Georgom Townley Stubbsom. Obraz predstavuje princa na dostihovom koni, doprevádzaného dvoma psami , zo znakmi, ktoré tak dobre poznáme.

Psi vojvodu Hamiltona boli vysoko cenené, zriedka kedy porazené, a prianím ostatných šľachticov bolo mať šteňa od jeho psov. Vojvoda nebol jediným, kto krýžil buldogov s teriérmi. Na rozdiel od iných však použil svoje skúsenosti z chovu dostihových koní. Pracoval systematicky a skúšal vzdialené i príbuzenské plemenitby krížencov buldogov s teriérmi tak, až sa dopracoval k dnes známemu výsledku. Základom týchto psov bol jeho vlastný chov, v ktorom svoje plemeno vypestoval niekedy okolo roku 1770. Na počiatku bol aj svetlý a rýchly buldog, pochádzajúci tiež z jeho kennelu. Tak vznikol jeho bull a terrier.

Obzvlášť preslávený z vojvodovho chovu sa stali psi Wasp, Child a Billy, a Tyger.

Na obraze H.B.Chalona, kde sú znázornený Wasp, Child a Billy, ktorých v tej dobe vlastnil pán Henry Boynton (získal ich po smrti vojvodu Hamiltona v roku 1801) môžeme vidieť ich podobu zo stafordom dnešných dní. Fena Tyger bola tak dokonalým príkladom nového plemena a Jeho Výsosť bola na ňu tak pyšná, že si objednala obraz seba s Tyger. Všetci títo menovaný psi sú už predkovia moderných stafordov a je to na nich aj dobre vidieť.

Je množstvo teórií o presnom vzniku plemena, čo do pomeru kríženia teriéra a buldoga a vzniku psov tipu bull and terrier. Našťastie nám pomáhajú umelecká diela a práce maliarov tej doby. Mnoho významných maliarov z obdobia 1780 – 1830 maľovalo členov aristokracie a iné významné osobnosti spolu s ich psami. Množstvo takto zobrazených psov bolo, ako som už napísal, priamymi predchodcami dnešných stafordšírskych bulteriérov.

Henry Alken bol jedným z najznámejších maliarov tej doby a maľoval štvanice na jazvecov, medvede, a motívy z bull baintingu (označenie honebného športu, ktorý nemá z býkmi nič spoločné).

Nájdeme ich napríklad v Alkenovom diele zverejnenom v National Sports of Great Britain, z roku 1820, kde sú aj jedny z prvých vyobrazení stafordov. Známi je takisto aj obraz Crib a Rosa, kde Crib vykazuje znaky stafordov, zatiaľ čo Rosa je skôr typ dnešného buldoga. Maliar Stubbs vyobrazil bull terriera v pozícii, na ktorú dnes môžeme byť pyšní: „Tu som, pozri sa na mňa!“. Tento obraz je datovaný rokom 1812 a podoba zo skôr zmienenou fenou Wasp je tak veľká, že sa z veľkou pravdepodobnosťou jedná o syna a matku, či iný veľmi príbuzenský vzťah. A tak možno pokračovať ďalej a ďalej, zvlášť bohatým zdrojom je aj Sporting Magazin z tej doby.

Stafordi zatiaľ získali širokú obľubu medzi všetkými vrstvami obyvateľov. Okolo roku 1860 síce boli na nejakú dobu zatienený novo vyšľachteným plemenom mliečne bielych bulteriérov, nikdy však natoľko, aby sa ocitli na ústupe. Od doby svojho vzniku boli už na prelome 18. a 19. storočia natoľko obľúbení, hlavne v rodinách stredného anglicka, kde žili v prostredí plnom ľudí a detí a v ktorom sa sformovala ich nádherná povaha, že sa stali neoddeliteľnou súčasťou ich životov. A i to prispelo k stále častejším a silnejším protestom verejnosti proti zápasom zvierat, vrátane psov všetkých plemien. Protesty postupne silneli približne od roku 1820, a to do takej miery, že sa vecou začal zaoberať aj britský parlament a schválil postupné obmedzovania. Na stranu priateľov zvierat sa postavilo aj anglikánske duchovenstvo. Všetko viedlo k tomu, že v roku 1835 prijal parlament absolútny zákaz všetkých druhov zvieracích zápasov (Humane Act). Zápasy síce ešte nejakú dobu pokračovali, ale prísne tresty a silný policajný dohľad viedli k ich praktickej likvidácii.

Popularita stafordšírskeho bulteriéra zotrvala v 19. storočí obzvlášť vďaka ľudom v čiernom kraji uhoľného a ťažkého priemyslu, v Newcastle, Manchestri, Londýne, Birminghame a ďalších miestach. Napokon, podľa panstva Staffordshire má pes aj svoje meno. Do doby, kým bolo plemeno oficiálne zaradené medzi plemená britského Kennel Clubu, muži s týchto miest a krajov si sami zapisovali rodokmene svojich psov a zachovávali tam aj tú najdôležitejšiu vec – označenie typu. Väčšine z nich však chýbala fantázia v menách psov. A tak sa hojne vyskytovali mená, v tej dobe tradičné, ako Madma, Puss, Mell, Billy a podobné, čo následne v rodokmeňoch spôsobovalo zmätok.

Od začiatku 20. storočia začali medzi chovateľmi stafordov silnieť hlasy pre oficiálne uznanie tohto plemena. Dialo sa tak zjavne i pod vplyvom skutočnosti, že množstvo iných plemien už svoje štandardy malo, zatiaľ čo tak staré plemeno, ako stafordšírsky bulteriér, stále ešte nie. Lenže nemalá časť vážených chovateľov žila v predstavách, že sa zavedením štandardu poškodia vlastnosti psa, že výstavný pes je iba pre vzhľad, a stratí to správne stafordie srdce.

Zvíťazil však názor Joe Mallena, Jacka W. Barnarda a H.N.Beilbyho – a ako sa ukázalo, mali títo muži pravdu. Kvalita plemena, ako v exteriéry, tak aj v povahe bola nielen že zachovaná, ale zavedenie štandardu plemenu ešte viac prospelo. Iba tri mesiace po uznaní plemena Kennel Clubom sa v auguste 1935 konala v Cradley Heath vo West Midlands prvá oficiálna výstava stafordšírskych bulteriérov. Výstavy sa zúčastnilo 60 psov a feniek. Zakladajúci klub sa volal The Staffordshire Bull Terrier Club , ktorý bol tiež nazývaný aj ako „Materský klub“ (The Parent Club). Historickou zhodou sa tak stalo za vlády Georgea V. (1910-1936), a skoro to vypadá tak, ako keby na stafordov mali vpliv královia nesúci meno George.

Keď odhliadneme od skutočnosti, že od roku 1935 máme plemenný štandard, ktorý dodržujeme, stafordšírsky bulteriér, ako ho poznáme dnes, sa nijako mimoriadne nelíši od psa, ktorého pred takmer 250. rokmi vyšľachtil vojvoda Hamilton. Aj po jeho smrti boli totiž vojvodovi psi široko využívaný ako piliere chovu.

Po celú dobu existencie patrí staford k najobľúbenejším teriérskym plemenám vo Veľkej Británii, a v súčasnej dobe medzi teriérmi vedie. V top 20 obľúbenosti všetkých registrovaných plemien je Kennel Clubom vedený už po dva roky na skvelom piatom mieste a teda na prvom mieste z teriérov. Osemnásť klubov chovateľov, ktoré geograficky pokrývajú Britániu už o niečom svedčí. Registrovaných v zemi pôvodu je odhadom 400 tisíc psov. Ich obľuba na všetkých kontinentoch trvalo stúpa. Kto sa s týmito psami bližšie zoznámi, vie prečo je to tak.


Tento článok je z knihy Zdenka Spiesa – Stafordšírsky bulteriér – jak na to, vydanej v roku 2005 nakladateľstvom Jan Vašut s.r.o, a s jeho súhlasom preložený z češtiny, do slovenského jazyka ,a uverejnený na tejto stránke . Ak máte záujem o túto knihu, kliknite na " tento odkaz " , a možete si ju objednať (platí pre Českú aj Slovenskú republiku).